reklama

O otcoch a synoch (dcérach)

Dnes som v diskusii pod jedným článkom natrafil na príspevok istého diskutéra, ktorý ma inšpiroval k napísaniu tohto blogu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Už samotný jeho nick (či alias, ak chcete) ma úprimne pobavil: vraj Ficiakdlhoprsty52. Isto, mohlo ísť o diskutéra, čo sa narodil v roku 1952; takisto je možné (hoci nie príliš pravdepodobné), že pochádza z 52 detí; a napokon, nesmieme vylúčiť ani čisto okrajovú možnosť, že okrem originálu aj niekto ďalší ešte stále po tejto krajine slobodne chodí s takým debilným a hanebným menom; ale ja si najradšej predstavujem, že už toľko našich spoluobčanov má Fica za zlodeja, že ak si chce človek pod takýmto aliasom niekde podiškurovať, musí sa pri registrácii odlíšiť ešte aj číslom, a to nie práve nízkym… Ale to len tak na okraj, teraz už k veci.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dotyčný pán, isto pod dojmom udalostí uplynulého týždňa, píše:

„Ja som teraz ešte na demonštrácii nebol, ale keď syn z nej prišiel domov, nadšene a dojato hovorí, oci, to si nevieš predstaviť, aké to bolo, aká atmosféra a koľko ľudí. Najprv som ho nechal a aj keď vedel, že ja som bol v ’89 na každej jedinej, netušil, že vtedy to bolo rovnako silné a ja som zase pochopil, že teraz je to podobné. Mladí nechcú, čo je teraz, cítia, že musí prísť zmena. A to zvnútra, z duše, to už nie je iba záležitosť rozumu, ale i srdca. Takže teraz musím ísť a už tuším, čo to so mnou spraví.“

V prvom rade sa musím priznať, že nie celkom rozumiem, prečo sa citovaný občan až doposiaľ neobťažoval na najbližší protestný míting, najmä keď, ako sám píše, v novembri 1989 nevynechal ani jediný. Možno dnes už žije niekde na dedine a príde mu zaťažko terigať sa kamsi do mesta. No jeho dôvody nie sú vôbec dôležité; podstatné je to, že najbližšie už príde, pretože tak ako v novembri 1989 ani dnes nie je vôbec namieste porovnávať, kto bol už na prvej demonštrácii a kto sa pridal až o čosi neskôr. A nezáleží ani na tom, či na námestia pritiahnu deti svojich rodičov alebo rodičia svoje deti. Ide o to, aby sme sa v predmete sloboda a demokracia vzdelávali navzájom – práve preto naši rodičia mali nás a my máme naše deti. A keďže mám veľkú slabosť pre Karla Kryla, ktorý mal v rukáve odpoveď asi na akúkoľvek súvisiacu otázku, musím pomlčať a zacitovať múdrejšieho:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Výsměch a potíže s kázní,

jsme snílci a blázni

tří generací,

s vráskami rytými dobou,

čas zmařený mdlobou

se nenavrací.

Nečiny značené vinou

se dějinami vinou,

co dělat že máš?

Navzdory otcům a synům

se odhodlat k činům,

kde domov je náš.

Kde domov je náš?

Kde domov je náš?

V tejto súvislosti si nemôžem nespomenúť na istého môjho vzdialeného príbuzného, ktorý z celej série tzv. Bonaparte protestov v lete 2016 vynechal možno jediný a to býva, prosím pekne, v Malinove. A vždy, keď sa mu len trochu dalo, vzal so sebou, rovnako ako ja, aj svoje dve násťročné dcéry, aby aj ony videli, ako má vyzerať demokracia v praxi: že totiž keď sa zvolení zástupcovia začnú bratať s kriminálnikmi, je povinnosťou každého demokrata prísť ich vypískať, keď už nie rovno do parlamentu, tak aspoň rovno pod ich okná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Musím hrdo skonštatovať, že na (zatiaľ) jednu z mojich dcér mal tento rýchlokurz demokracie želaný účinok. Keďže ja som výtvarne značne nezručný, čoskoro mi začala pomáhať zhotovovať angažované transparenty a tričká, ktoré sa v okruhu kamarátov stali už povestnými. Už niekoľko mesiacov po absolvovaní rýchlokurzu sa takisto, nepochybne nie náhodou, ocitla priamo v ohnisku organizovania študentských protikorupčných pochodov, ktoré Ficovi zdvíhali mandle po celý minulý rok a nám ostatným pomáhali takpovediac zotrvať na špičkách a zachovať si nádej.

Dnes je Fico aj Kalibaba preč – aspoň formálne – a ja som si istý, že ešte pred pár týždňami by každý normálny človek v tejto krajine dal hoci aj ľadvinu za to, aby Duo Vibrátor konečne prestalo bzučať v našej zlej paródii na legendárne Bohdalkino a Dvořákovo Televarieté. Ale niečo podobné si mnohí z nás, dnešných otcov, hovorili aj v roku 1988 či 1989. Vtedy by nám možno bolo bývalo stačilo, keby Milouš Jakeš, tento najznámejší „kůl v plotě“ zo všetkých červených náčelníkov, odovzdal žezlo nejakému trochu normálnejšiemu Komančovi, pretože sme sa už nedokázali dívať na to, ako sa pchá Gorbimu do zadku a pritom svojich eštébákov nechá molestovať a zatvárať Václava Havla a ďalších disidentov. No v novembri 1989 nám to už nestačilo… ani náhodou a ani zďaleka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dnes je to rovnaké, pretože história má nepríjemný zlozvyk opakovať sa, najmä pre tých, ktorí sa z nej nestačili poučiť (a v tom sme všetci, mladší aj starší, vinní v plnom rozsahu). Dnes zverejnený pokus dona Pellegriniho o „rekonštrukciu“ slovenskej odnože talianskej mafie možno považovať nanajvýš za zlý vtip. Je to celkom ako v tom slávnom Coppolovom filme, kde Marlon Brando dostal olovené K.O. a na nemocničnom lôžku zdrhal pred Zubatou s hadičkami v nose, zatiaľ čo Al Pacino musel chtiac-nechtiac prevziať rodinný podnik. Ani jemu sa do toho sprvoti veľmi nechcelo, no treba uznať, že napokon mu to celkom šlo…

A práve v tom je problém. Práve preto u nás k podobnému striedaniu mafiánskych generácií nesmie nikdy dôjsť. Inak si o nás tá Kalibabova banda bude vážne myslieť, že sme všetci už nadobro osprosteli.

Navrhovaná rekonštrukcia je asi takou rekonštrukciou ako keď si nejaká hydina zo Smotánky dá vymeniť trojky prsia za jednotku prdel. Isto, meter až meter a pol nad zemou to síce vyzerá o niečo lepšie ako predtým (povedzme 100-60-90), ale o štyridsať čísiel vyššie je to stále o štyridsať čísiel nižšie… inými slovami, vôbec žiadna zmena.

Poďme si teda stručne zrekapitulovať tú údajnú rekonštrukciu.

Gábor Gál… Hmm, to je ten bývalý advokát, ktorý sa svojho času, po jednom z celkom prvých Kalibabových prúserov, podujal zastupovať istú Hedvigu Malinovú, no vydržal pri nej iba zo dva týždne a možno aj preto nedokázal zabrániť tomu, že jeho bývalá klientka napokon musela z našej krajiny odísť len preto, lebo sa nedočkala spravodlivého procesu? A to má byť náš nový minister SPRAVODLIVOSTI? Nuž, ako by povedal nejeden Angličan, čaká ho veľká fuška, ak chce vyplniť topánky po svojej predchodkyni, napriek tomu, že v tomto prípade ide o dámske lodičky…

Ľubica Laššáková… Hmm, to je tá nástupkyňa Jany Laššákovej v kresle krajskej šéfky Smeru v Banskej Bystrici? Tej Laššákovej, ktorej jedinou kvalifikáciou na post sudkyne Ústavného súdu bola schopnosť jediným palcom dirigovať hlasovanie čriedy smeráckych oviec v parlamente? A to má byť naša nová ministerka KULTÚRY? Tak tú isto čaká ešte ťažšia fuška ako Gála vzhľadom na to, že aj mnohí Ficovi kritici dnes priznávajú, že Maďarič bol ministrom na svojom mieste (a zrejme práve preto a nie pre potkaniu povahu ako prvý opustil deravé podpalubie pirátskej fregaty Smer, ktorá už dávno robí hanbu svojmu hrdému menu).

Richard Raši… Hmm, to je ten, ktorému začalo byť horúco dokonca aj v jeho rodnom meste, a to len preto, lebo chcel vlastných voličov (a rodákov) zdierať ešte aj na parkovnom? Ktovie, možno práve preto uteká do Bratislavy… A to má byť náš nový PODPREDSEDA VLÁDY PRE INVESTÍCIE?

A napokon, aby sme zostali pri téme tohto článku: Jožo Ráž mladší… Hmm, to je ten syn toho človeka, ktorý ešte aj po spáchaní amnestovaných a dnes už deamnestovaných zločinov lízal riť istému Vladimírovi Mečiarovi a ešte sa pritom tváril ako frajer, lebo vraj „ja som rocker, kdo je vác“? A to má byť náš nový minister VNÚTRA? Isto, niekto môže namietnuť, že nikto nemôže za svoje deti alebo rodičov… ale ak by to bolo tak, načo som vôbec písal tento blog?

A ďalej? To akože všetko ostatné v poslednej Ficovej vláde bolo v poriadku? Všetci ostatní ministri sú akože ľuďmi na svojich miestach? Aj Žiga so svojou drevomafiou? Aj Richter so svojou mafiou v sociálnych podnikoch? Aj Gajdoš so svojou lampasácko-gumáckou mafiou, ktorého jediným šťastím bolo, že Kalibaba si to odsral o kúsok skôr? Aj Matečná, ktorej vôbec nevadili miliónové agrodotácie pre Vadalu a jeho krvou spriaznených mafošov na východe?

Aby som to zhrnul: Are you fuckin’ shitting me?!?!?!

Keby náhodou niekomu ešte stále nebolo jasné, prečo som tento text písal, ešte obligátne post scriptum: v stredu sa opäť uvidíme, tentoraz však nie na námestí ale pred parlamentom. Nech ctené panie poslankyne a páni poslanci vidia a cítia, že v tom nie sú samy/sami a že odteraz už navždy budú pod občianskym drobnohľadom.

A ak sa vám náhodou nechce alebo sa o vás pokúšajú iné výhovorky, mám pre vás jednu drobnú motiváciu navyše: skúste si v pamäti vybaviť ten Ficov hnusný škľab, ktorým počas svojej predstieranej abdikácie počastoval prezidenta republiky…

Daniel Borský

Daniel Borský

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Kto som? Na túto otázku asi najlepšie odpovie najväčší český básnik (minimálne) dvadsiateho storočia:Jde jaro do létaa léto do podzimuV kostýmu Hamletaa v mozku Hirošimu,strach krajem obchází,sešvagřen s beznadějíKrál chlastá se zlodějiv putyce nad hrázíNa prášek rozemnoumá váhání mé činyVždyť, kdo je onde mnouje vlastně někdo jinýZombie! Sen z morfia.Ve vodě obraz klamnýKdo jsem? Jen bezvýznamný,zatrpklý páriaTen druhý přebírávítězství, pocty, cenyMé já - je nevíraPůlkacíř, uřícenýz útěku před citem,před láskou, před pohodlímJeště se někdy modlímv tom příliš hlasitém,hrabivém očistciCo zbývá, moji páni?Pokorně přečíst si,tiše a bez reptání,rozsudek mlčeníA nad skleničkou rakijidál věřit na zázrakyUctivost, vážení Karel Kryl (*1944 †1994) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu