reklama

Tvá láska k ústavě? Probůh, ne!

Ficovou úlohou v konaniach pred ESĽP nebola obhajoba ľudských práv našich občanov ale, práve naopak, medzinárodné žehlenie najväčších ľudskoprávnych prieserov Mečiarovej vlády v najtemnejšom období našich moderných dejín.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

V prvom rade chcem všetkým čitateľom zaželať iba to najlepšie do práve sa začínajúceho roka. Ak máme súdiť len podľa prvých zopár dní, isto v ňom nebude núdza o frašku, komédiu, drámu ba ani nejakých tých tragédov – no hotové antické divadlo v modernom slovenskom šate. Zároveň sa chcem ospravedlniť za ďalšiu dlhšiu odmlku a dať si novoročné predsavzatie, že odteraz budem blogovať pravidelnejšie, v ideálnom prípade aspoň raz za týždeň. Dovoľte mi pritom vyjadriť vieru, ba priam presvedčenie, že naše vládne panoptikum nesklame a bude ma pravidelne zásobovať potrebnými dávkami inšpirácie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Krylológovia v našich radoch už akiste tušia, o čom dnes bude reč. Najdôležitejšou správou prvého týždňa roku 2019 bolo nepochybne ohlásenie kandidatúry Roberta Fica na post sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS SR). Ani nie preto, že by to bola nejaká extra bomba; už dávnejšie je navidomoči, že bývalý premiér hľadá núdzový východ z lode, v ktorej trupe vedno so svojou svorkou oligarchistických potkanov narobil už toľko dier, že jediná cesta von zo šlamastiky vedie cez palubu. Otázkou (viac-menej hypotetickou) bolo iba to, či v sebe tento človek nájde toľko drzosti, že to predsa len skúsi. Ale ako sa dalo predpokladať, našiel ju, takže už čakať netreba – je to oficiálne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Za povšimnutie stojí aj načasovanie ohlásenia tohto kroku. Človek si akosi nemôže vybrať medzi dvomi možnosťami: či ako správny birmovaný komunista nechcel nám ostatným kaziť náladu počas sviatkov narodenia súdruha Ježiša; alebo či ako prešibaný stratég, čo celú politickú kariéru kalkuloval s najnižšími pudmi pospolitej Slovače, dúfal, že jeho voliči sa zo silvestrovskej opice budú spamätávať nielen na Nový Rok ale po celý týždeň (aj takých sa isto našlo nemálo) a jeho zbabelý úskok si všimne málokto. Hmmm... hoci prvá možnosť je lákavá, netreba ani len sfalšovaný univerzitný titul na to, aby človek vytušil správnu odpoveď.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V duchu zákonom stanovených pravidiel pripojil predseda Smeru k návrhu súdruha Glváča okrem profesionálneho životopisu aj motivačný list, aby všetkých pochybovačov presvedčil o úrovni svojich schopností a úprimnosti svojich potrieb.

Odhliadnuc od toho, že jeho profesionálny životopis je predovšetkým životopisom politika a nie právnika, jeho tzv. ľudskoprávna kariéra má niekoľko ďalších – nazvime to – dier. Takže po poriadku a od podlahy: začala sa ešte za minulého režimu, keď sa Fico ako študent komunistického práva prihlásil do KSČ a ako čerstvého absolventa ho do nej aj vzali.

To, že komunistická strana v našej krajine používala takpovediac svojský výklad ľudských práv, netreba rozoberať príliš zoširoka. Svedkami sú nielen obete justičných vrážd na čele s Miladou Horákovou či Vladimírom Clementisom z 50. rokov minulého storočia, ale aj štyri stovky občanov zastrelených pri pokusoch o prekročenie našich štátnych hraníc (práve na ceste za lepšie vymáhateľnými ľudskými právami) či tisíce spoluobčanov, ktorí dreli a mreli v uránových baniach a iných nápravných zariadeniach ČSSR počas vlády tej KSČ, do ktorej sa Fico tak horlivo hlásil, kým my ostatní sme už začali šípiť, že jej zvoní umieračik.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ihneď po promócii nastúpil kovaný komunista Fico na Právnický inštitút Ministerstva spravodlivosti SR, kde pôsobil až do roku 1995, posledné tri roky ako zástupca riaditeľa. Iba celkom nedávno sa verejnosť dozvedela, že Ministerstvo spravodlivosti od mája 2000 až dodnes vo svojej zamestnaneckej štruktúre drží Ficovi pracovné miesto, kam sa môže v prípade potreby vrátiť. Hoci Fico za svoje pracovné zaradenie nepoberá žiadnu mzdu, jeho „tieňové zotrvávanie“ na ministerstve svedčí o základnom modus operandi tohto celoživotného aparátčika: nechať si za každých okolností otvorené zadné vrátka. Rovnaké pohnútky nepochybne stoja aj za jeho rozhodnutím kandidovať na post sudcu ÚS SR priamo z postu predsedu Smeru. Veď čo keby to náhodou nevyšlo, no nie?

Je to však práve Ficova stranícka príslušnosť, ktorá jeho prihlášku diskvalifikuje hneď na začiatku, pretože prvým a základným kvalifikačným predpokladom kandidáta na akýkoľvek sudcovský úrad, nehovoriac už o sudcovi ÚS SR, je jeho nespochybniteľná nestrannosť a nezávislosť od akýchkoľvek parciálnych či nedajbože partajných vplyvov. Tvrdé fakty nám hovoria, že Fico sa už 26 rokov (od vstupu do aktívnej politiky), resp. 32 rokov (od vstupu do KSČ) pohybuje v hlboko vyjazdených politických a ideologických koľajach. Preto rád nechám na posúdenie každého čitateľa, či uverí, že Fico by v prípade zvolenia za sudcu ÚS SR bol schopný rozhodovať nestranne.

Najväčší tromf, ktorý Fico vo svojom motivačnom liste uviedol na ilustráciu svojej profesionálnej zdatnosti v oblasti ochrany ľudských práv, je jeho pôsobenie v úlohe agenta Vlády SR pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) a Európskou komisiou pre ľudské práva (EKĽP). Preto nebude od veci, keď sa trochu zbližša prizrieme tejto časti Ficovej kariéry.

To prvé a najdôležitejšie je uvedomiť si, ako a kedy sa k tomuto džobu Fico dostal. V lete 1994 sa volebné preferencie SDĽ, k lídrom ktorej patril aj Fico, nakrátko vyrovnali popularite HZDS, no vládu v septembri skladal opäť Mečiar spolu s dvomi azda najfarbistejšími kreatúrami z panoptika slovenskej politiky – hlupákom Jankom a hulvátom Janom – aby položil základy toho, čomu sa dnes bežne hovorí najtemnejšie obdobie modernej slovenskej demokracie. Počas tzv. noci dlhých nožov síce Fico ako jediný opozičný poslanec ostal v rokovacej sále a hlasoval proti všetkým návrhom, ktoré mali za cieľ zglajchšaltovať snemovňu a urobiť z nej Mečiarovho mopslíka, ale to mu vôbec nebránilo, aby nasledujúce štyri roky Slovenskú republiku – vlastne skôr novovytvorený Mečiarov kabinet – zastupoval v konaniach pred ESĽP. V podstate tým potvrdil svoju povesť večného a náruživého oportunistu, ktorú si začal budovať prihláškou do KSČ a neskôr potvrdil svojím odchodom-neodchodom z Ministerstva spravodlivosti.

Počas svojej šesťročnej kariéry zastupoval Fico Slovenskú republiku pred EKĽP a ESĽP v niekoľkých žalobách slovenských občanov. Mediálne najsledovanejšou z nich bola isto kauza už nebohého bývalého poslanca HZDS Františka Gauliedera, ktorého Mečiarova banda v decembri 1996 za neposlušnosť vyrazila z parlamentu a o necelý rok na to mu zabránila znova sa ujať svojho poslaneckého mandátu, a to napriek rozhodnutiu o flagrantnom porušení Gauliederových práv, ku ktorému v lete 1997 dospel ÚS SR (teda ten istý súd, ktorého sudcom či rovno predsedom sa dnes Fico chce stať).

Mimochodom ešte predtým, niekedy na jeseň 1995, som ako redaktor The Slovak Spectator chcel Ficovi telefonicky položiť niekoľko otázok o podnete namietajúcom porušenie slobody prejavu, ktorý v spore s Dušanom Slobodníkom, týmto kedysi statným junákom (či skôr jugendom) z nacistického výcvikového tábora v Sekuliach, podal na ESĽP Ľubomír Feldek prostredníctvom právnika Ernesta Valka. Pán agent, nafúkaný ako hrubé črevo po dvoch tanieroch fazuľovice a štyroch pivách, ma namiesto odpovedí na otázky najskôr začal školiť z procedúr pred ESĽP a keď sa utvrdil vo svojej bohorovnosti, zložil telefón.

Ale aby sme príliš neodbočili, podstatné je toto: Ficovou úlohou v konaniach pred EKĽP a neskôr pred ESĽP NEBOLA OBHAJOBA ĽUDSKÝCH PRÁV NAŠICH OBČANOV ALE, PRÁVE NAOPAK, MEDZINÁRODNÉ ŽEHLENIE NAJVÄČŠÍCH ĽUDSKOPRÁVNYCH PRIESEROV MEČIAROVEJ VLÁDY V NAJTEMNEJŠOM OBDOBÍ NAŠICH MODERNÝCH DEJÍN, či už išlo o Gauliedera, Feldeka, únos Kováča mladšieho, Krajčim zmarené referendum, prieťahy v súdnych konaniach, reštitúcie majetku, útoky vlády na právo maďarskej menšiny učiť sa svoj jazyk na školách a používať ho v úradnom styku (o tom by isto vedel košato rozprávať Béla Bugár, dnešný Ficov verný spojenec), násilné sterilizácie rómskych žien vo východoslovenských nemocniciach, atď., atď., atď. V posledných dvoch prípadoch síce k podaniu podnetu na ESĽP neprišlo, resp. prišlo až potom, keď už Fico agentom nebol, ale ťažko uveriť, že by sa nikto z Komisie na tieto veci Fica nikdy nepovypytoval, rovnako ako na únos či zmarené referendum.

Ako epitaf Ficovej tzv. ľudskoprávnej kariéry (a súčasne potvrdenie nepriestrelnej povesti ESĽP ako garanta ľudských práv) nech poslúži fakt, že zo štrnástich prípadov, v ktorých agent Fico hájil záujmy Slovenskej republiky, či skôr záujmy jej mečiarovskej hrôzovlády, našťastie nevyhral ani jeden jediný.

V motivačnom liste Fico na podporu svojich ambícií uvádza aj toto: „Je pre mňa veľkou cťou, že ako člen ústavodarného orgánu som mohol pracovať a hlasovať za súčasnú Ústavu Slovenskej republiky.“ Nuž, tu treba hádam iba pripomenúť, že Fico síce 1. septembra 1992 zahlasoval za prijatie Ústavy SR, avšak pri hlasovaní o tzv. veľkej novele Ústavy SR, ktorá mala napraviť najväčšie prešľapy Mečiarovej vlády z rokov 1994-1998 (také malé demokratické poučenie z krízového vývoja, ak chcete) a z pôvodnej ústavy urobiť skutočne účinný konštitučný dokument, bol Fico dňa 23. februára 2001 medzi tými 57 poslancami, ktorí hlasovali proti tejto kľúčovej novele.

V závere svojho motivačného listu Fico vyjadruje nasledujúce odhodlanie: „Všetky princípy, ktoré som uplatňoval počas viac ako tridsaťročnej praxe právnika a politika, by som rád využil v prípade pôsobenia na tomto najvýznamnejšom orgáne ochrany ústavnosti a základných ľudských práv a slobôd.“

Takže aby som to zhrnul aj ja: prakticky všetky Ficove postoje, či skôr prešľapy v oblasti ľudskoprávnej agendy za posledných 30 rokov – od jeho členstva v KSČ cez vlažný postoj k Nežnej revolúcii, jeho pôsobenie na ESĽP, nátlak na národnostné menšiny cez zákon o štátnom jazyku či pošliapanie ľudských práv Hedvigy Malinovej počas jeho prvej vlády v rokoch 2006-2010, pravidelné útoky z pozície premiéra na slobodu tlače a prejavu („ste idiot“, príp. „ste špinavé protislovenské prostitútky“), strašenie „ucelenou moslimskou komunitou na Slovensku“ počas utečeneckej krízy, spochybňovanie slobody zhromažďovania (výroky o „Sorosových deťoch“ či strašenie „pripravenými dlažobnými kockami“ počas vlny občianskych protestov na jar 2018), až po jeho postoje k Istanbulskému dohovoru či naposledy k Migračnému kompaktu – sú pádnymi argumentmi, prečo by každý čo len trochu príčetný poslanec NR SR mal Ficovu pokútnu prihlášku zo 7. januára 2019 vnímať nanajvýš ako nepodarený novoročný žart. Zmysel pánov poslancov pre nesmiešny humor budeme môcť otestovať už čoskoro…

Daniel Borský

Daniel Borský

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Kto som? Na túto otázku asi najlepšie odpovie najväčší český básnik (minimálne) dvadsiateho storočia:Jde jaro do létaa léto do podzimuV kostýmu Hamletaa v mozku Hirošimu,strach krajem obchází,sešvagřen s beznadějíKrál chlastá se zlodějiv putyce nad hrázíNa prášek rozemnoumá váhání mé činyVždyť, kdo je onde mnouje vlastně někdo jinýZombie! Sen z morfia.Ve vodě obraz klamnýKdo jsem? Jen bezvýznamný,zatrpklý páriaTen druhý přebírávítězství, pocty, cenyMé já - je nevíraPůlkacíř, uřícenýz útěku před citem,před láskou, před pohodlímJeště se někdy modlímv tom příliš hlasitém,hrabivém očistciCo zbývá, moji páni?Pokorně přečíst si,tiše a bez reptání,rozsudek mlčeníA nad skleničkou rakijidál věřit na zázrakyUctivost, vážení Karel Kryl (*1944 †1994) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu