Bolo že to slávy! Vyše 20 tisíc rozjarených futbalových fanúšikov pod vplyvom nezvyčajne ľahko dostupného piva, oneskorených tónov zašlého hitu zaslúžilých slovenských rockerov (ktorí už akiste zabudli, že pred 30 rokmi svoju koncertnú aparatúru prepožičali na celkom iné ciele), a choreografie vlajkonosičov ako vystrihnutej z čias najväčšej slávy norimberského Zeppelinfeldu rýchlo a radi odpustili staviteľom nového bratislavského Ziegelfeldu, že museli čakať takmer celú dekádu, kým si miestni oligarchovia, po uši zahĺbení do rozkrádania našich spoločných peňazí, konečne našli čas na zbúchanie štadióna, ktorý by v hociktorej susednej krajine vrátane Ukrajiny stál o polovicu menej a o polovicu skôr.
Čo tam po tom, že z 27 futbalistov, ktorí pri krste nášho národného štadióna zasiahli do zápasu s Trnavou, bolo iba sedem Slovákov, z nich len dvaja v drese Slovana (z toho jeden striedajúci), a jediným strelcom bol Slovinec Šporar. Veď okrem neho tam pobehovalo ďalších deväť našich bratov Slovanov, ktorí v očiach vyznávačov slovanskej vzájomnosti mali prevahu a preto je vlastne všetko v najlepšom poriadku.
V hromadnom ochkaní a achkaní slovenskej pospolitosti (vrátane tej športovo-novinárskej) nad otvorením nového národného futbalového štadióna celkom zaniklo zopár síce podprahových avšak podstatných politických súvislostí a odkazov.
Malý krstný otec a jeho syn
To, že oligarchovi Ivanovi Kmotríkovi staršiemu nikdy nešlo o futbal ale výlučne len o prachy, ktoré sa z neho dajú vyžmýkať, dokázal už pred rokmi ako majiteľ Artmedie Petržalka, ktorej káder nekompromisne rozpredal na konci tej istej sezóny, v ktorej svojimi vystúpeniami v Lige Majstrov tak krásne pobláznila celý náš malý futbalový národ (z ohľaduplnosti voči členom kádra nemienim zvlášť rozoberať, že žiaden z nich sa odvtedy na klubovej úrovni nikdy ani len nepriblížil k métam, ktoré dosiahli spoločne ako tím).
Zhrňme si teda stručne, ako Kmotrík starší „staval“ národný futbalový štadión a čo to vlastne „postavil“. Štadión, na ktorý sa v časoch najväčšej slávy pomestilo 60 až 70 tisíc fanúšikov, má dnes kapacitu biednych 22 500 divákov. Zmluvná cena za štadión vrátane vybavenia bola približne 75 miliónov eur. No po vzore kolegu oligarchu Širokého, ktorý si za naše dane neďaleko postavil nový hokejový štadión Slovana tak efektívne, že mu ešte aj na vlastný hotel zvýšilo (tiež za naše dane, ako inak?), napokon Kmotrík rozpočet prešvihol o vyše 10 miliónov, vďaka čomu sa štadión v Bratislave zaradí medzi sedem najdrahších futbalových štadiónov v Európe v prepočte na počet divákov, s nákladmi takmer 3 800 eur na jedno sedadlo.
A to nie je všetko. Ficova vláda prostredníctvom už odídeného ministra Plavčana poskytla Kmotríkovi dotáciu vo výške 27,2 milióna eur, čo znamená, že každý občan Slovenska od novorodencov až po bezvládnych seniorov Kmotríkovi seniorovi prispel sumou rovných päť eur bez ohľadu na to, či jeho Slovanu fandí alebo nie a či niekedy v živote príde povzbudiť našich reprezentantov. Štát sa navyše zaviazal odkúpiť nekomerčnú časť štadióna, ak o to Kmotrík požiada. Takže tu máme biznis model bez rizika: ak sa bude Kmotríkovi dariť zapĺňať štadión rockovými hviezdami a ľudia budú dosť hlúpi, aby na ne chodili (ako naposledy napr. na Nicki Minaj), Kmotrík si do smrti bude mastiť vrecká na svojom súkromnom, vlastne národnom štadióne. No a ak mu to nepôjde, štadión odovzdá štátu a každý jeden z nás mu k tým piatim priplatí ešte desať eur. Komerčná časť štadióna, teda to, na čom sa dá ryžovať najlepšie, ostane pravdaže vo vlastníctve Kmotríkovcov.
Ivan Kmotrík mladší, ktorý čoskoro od otca zdedí náš najslávnejší futbalový klub ako rozmaznaný fafrnok vytrucovanú hračku, sa okrem schopnosti dostať sa do nohavičiek sliepočiek zo súťaží krásy doposiaľ zviditeľnil najmä dvomi incidentmi: 1) chrapúnskym správaním sa vo VIP sektore trnavského štadióna, ktoré zakončil rozbitím pohára vína (áno, zrejme práve toho, čo v jeho ruke vidno na videu) o hlavu miestneho ochrankára; 2) nacistickým „hajlovaním“ smerom k najskalnejším fanúšikom klubu, z ktorých podľa môjho konzervatívneho odhadu asi tak 99% chodí pravidelne voliť Kotlebove neonacistické kotrby.
Pripomeňme, že §422 stále platného Trestného zákona za tento Kmotríkov čin stanovuje trestnú sadzbu šesť mesiacov až tri roky. Za normálnych okolností v normálnej krajine by Kmotrík mladší zhruba niekedy v tomto čase práve smolil žiadosť o prepustenie z basy za dobré správanie (cha! – viď video 1), avšak naše orgány činné v trestnom konaní dodnes neboli schopné ho ani len postaviť pred miestne príslušný súd.
Neonacisti nesmeli chýbať
Na otvorení nového štadióna prirodzene nemohli chýbať tí, ktorých Kmotrík mladší po zisku Slovnaft Cupu zdravil tak predpisovo, že keby mohol, sám Adolf Hitler by ho ocenil minimálne železným krížom II. triedy. A že sa veru predviedli! Pekne po svojom, čiže rasistickým hučaním na hráča Trnavy tmavej pleti.
Už samotný nástup mladíkov so zostrihom ako z kroniky Hitlerjugend (ozaj, už ste sa niekedy zamysleli, prečo práve účesy hromady dnešných futbalistov sú ako z kasární Wehrmachtu?) a nič netušiacich detičiek so zástavami Slovana pamätníkom rôznych vekových kategórií nevdojak musel pripomenúť choreografie vlajkonosičov NSDAP či HSĽS v druhej polovici 30-tych rokov minulého storočia. Alebo, ak vás nudia dejiny, vlajkonosičov Kotlebovej Slovenskej Pospolitosti a neskôr ĽSNS.
Vďaka výdobytkom modernej technológie dokonca Kmotríkovci na Ziegelfelde tromfli aj spektakulárne nočné lichtvorführungen, ktoré bolo možne vidieť na Zeppelinfelde pred 80 rokmi. Raz darmo, technologický pokrok nezastavíš…
Je nanajvýš smutnou iróniou, že ostatní účastníci tohto trpko-smiešneho spektáklu – vrátane hromady možnože inak slušných ale bohužiaľ stále zadubených futbalových priaznivcov, hŕstky bývalých skvelých futbalistov Slovana a československej reprezentácie, ako aj skupiny Tublatanka a moderátora Jurka – sa stali len ansámblom užitočných idiotov, ktorí poslúžili ako úbohý komparz pre totálnu mobilizáciu všetkých oligarchisticko-neonacistických živlov v našej spoločnosti pred nadchádzajúcou trojicou volieb: prezidentských, európskych a parlamentných.
Suma sumárum, celá tá paráda nebola ničím iným ako prostredníkom vztýčeným rovno do tváre všetkých slušných ľudí na Slovensku. Inými slovami, oligarchovia s neonacistami si za naše peniaze a na (akože) našom národnom futbalovom štadióne urobili veľkolepý predvolebný míting, z ktorého už čoskoro vyrazia na spoločný volebný marš. Veď Fico s Kotlebom, Dankom a neskôr možno aj "národným kandidátom" Harabinom už detaily vzájomnej spolupráce vyjednajú na jednom zo stále častejších spoločných rokovaní…
Bojkotujte „Kmotríkov národný štadión“
Tým tzv. „priaznivcom športu“, ktorí do nemoty verklíkujú, že politika do športu nepatrí, zdá sa, unikla jedna podstatná vec: vďaka oligarchom ako Kmotrík, Široký či Poór je politika v slovenskom športe už dávno hlboko zabetónovaná a je najmä na nás, skutočných športových fanúšikoch, aby sme ju z neho dostali preč. Ako? To je celkom jednoduché: bojkotujte „Kmotríkov národný štadión“!
Keď sa prevalil tunel, ktorý za veľmi podobných zmluvných podmienok pod susedným hokejovým štadiónom vybagroval Široký, pred všetkými svojimi kamarátmi a známymi som sa verejne zapovedal, že kým Široký nebude sedieť v base, ja na ten štadión nevkročím. Odvtedy ma naň nedostali ani hokejisti Slovana, ktorí slovenskému hokeju v končiacom sa ročníku KHL beztak urobili iba hromadu hanby, a nedostanú ma tam ani slovenskí reprezentanti, aj keby sa na nadchádzajúcich majstrovstvách sveta dostali čo aj do finále.
Úprimne povedané, ani keby hneď zajtra vstali z mŕtvych John Lennon, James Brown, Ray Charles, Marvin Gaye, Miles Davis, Joe Zawinul a všetky ostatné moje hudobné ikony a dohodli si spoločný koncert na Širokého alebo Kmotríkovom štadióne v sprievode pôvodného orchestra Glenna Millera pod taktovkou jeho kapelníka osobne, ani vtedy by som sa za lístkom nepachtil.
Z rovnakého dôvodu dnes vyzývam všetkých slušných ľudí, ktorým je jasné, že nadišiel čas zúčtovania, bez ohľadu na to, či sú priaznivcami športu alebo nie, aby tak ako ja bojkotovali náš národný (či skôr národno-socialistický) futbalový štadión nielen počas zápasov Slovana ale aj počas zápasov slovenskej reprezentácie a akýchkoľvek kultúrnych podujatí, kým si neupraceme krajinu a neposadíme za mreže tých, ktorí z nášho spoločného desiatky rokov bez známky hanby drzo kradli. Pretože nacistom, fašistom, rasistom, oligarchom a ani ich bábkam v športových dresoch sa jednoducho nemá tlieskať.
